Základy rokokovo-klasicistického kaštieľa, známeho ako Bocian, pochádzajú z konca 16. storočia. Jeho súčasná podoba vznikla po empírovej prestavbe v roku 1826. Je to jednoposchodová budova, pôvodne obkolesená parkom. Hlavná šesťosová fasáda je otočená na juh. Budova kaštieľa je zakrytá manzardovou strechou. Súčasťou zachovaného areálu kaštieľa je aj časť hospodárskeho dvora. Pôvodnú renesančnú kúriu dal postaviť Gašpar Paluďaj (Palugyay) na prelome 16. a 17. storočia vedľa kaštieľa svojho brata Františka. Kúria sa prvýkrát spomína v roku 1604, potom až v rozsudku z roku 1664. V tom čase už bola spoločným vlastníctvom piatich synov Štefana Paluďaja (†1680), syna spomínaného Gašpara. Išlo o banálny spor Juraja Antona Paluďaja (†1698), sťažujúceho sa na brata Jána Paluďaja (†1718), ktorý vnikol do jeho izby a ukradol mu tri zlaté.

Okrem nich bol spoluvlastníkom aj ďalší z bratov Matej Paluďaj, zakladateľ gemerskej vetvy rodu, ktorá ostala spoluvlastníkom kúrie až do začiatku 19. storočia, ale trvalo žila v Gemerskej Panici (Gömörpanyit). Kúriu v 17. a 18. storočí vlastnili vo väčšinovom podiele priami potomkovia spomínaného Štefana – jeho syn Martin Paluďaj (*1676 – †1748), ďalej jeho syn Alexander Paluďaj (*1717 – †1765) a jeho syn Gašpar Paluďaj (*1765 – †1834). Prví dvaja z nich pravdepodobne v kúrii aj trvalo bývali a nakoniec aj zomreli. Gašpar žil a zomrel v Gemerskej Panici. Prestavbu a nadstavbu pôvodnej kúrie na kaštieľ v 18. storočí sa podarilo uskutočniť vďaka finančným prostriedkom Gašparovho syna Wolfganga (Farkaš) Paluďaja (*1792) a jeho príbuzných z gemerskej vetvy rodu. Ten rozšíril bohatstvo rodu sobášom s grófkou Johanou Pletrichovou (*1802 – †1850).

Podľa pozemkovej knihy z roku 1859 bol výlučným vlastníkom Móric Palugyay a celý majetok mu spravoval advokát (fiskal) Ladislav Bobrovnický. Kaštieľ využíval po Wolfgangovej smrti jeho syn Móric Palugyay (*1823 – †1874) s prvou manželkou Otíliou a druhou manželkou Ilonou, r. Rádyovou. Istý čas zastával aj funkciu liptovského podžupana a v roku 1874 v kaštieli zomrel. Po jeho smrti Okresný súd v Liptovskom Mikuláši dedičstvo rozdelili medzi jeho štyri deti: Otíliu (*1869), neskôr vydatú za Františka Palugyaya (*1845 – †1925), Mórica (*1871 – †1944), Martina (*1872 – †1895) a Oskara (*1874 – †1912). Z nich sa stal známym najmä Dr. Móric Palugyay, ml. (1871 – 1944), liptovský župan v rokoch 1906 – 1910, cisársko-kráľovský komorník a radca. Okrem rokov, keď zastával úrad liptovského župana, žil väčšinu času v Budapešti, kde sa v roku 1894 oženil s Oľgou, r. Gerhardovou (*1875). Títo dvaja manželia v roku 1902 získali kaštieľ od príbuzných do výlučného vlastníctva. Ich syn Wolfgang Palugyay (*1898 – †1977) emigroval do USA a zomrel v New Yorku. Keďže jeho brat Dr. Mikuláš Palugyay (*1900) sa neoženil a zomrel bezdetný v Madride, táto vetva rodu vymrela po meči prvá, smrťou Wolfganga Palugyaya, pretože z dvoch manželstiev sa mu narodili len dve dcéry – Rozmarína a Veronika.

V roku 1925 celý areál kaštieľa aj s pôdou od dedičov kúpil za 1 300 000,- korún veľkostatkár Peter Andreánsky (*1874 – †1943) s manželkou Máriou, r. Gilániovou. Posledný zemiansky vlastník kaštieľa aj s príslušenstvom – statkár Peter Andreánsky (na fotografii) bol v Palúdzke obľúbený a podporoval tunajší kultúrny život. Po veľmi úspešných rokoch prišli neúspechy, spôsobené najmä svetovou hospodárskou krízou a Andreánsky bol nútený majetok predať. Tak sa v roku 1932 dostal do rúk rodiny Žuffovcov. Kúpili ho Elena Žuffová, r. Kováčová, Oľga Žuffová, r. Šimková. Želmíra Žuffová, r. Kucháriková a Želmíra Stodolová, r. Žuffová.

Po druhej svetovej vojne bol kaštieľ opravený a prestavaný. V 50. – 60. rokoch 20. storočia bolo v kaštieli sídlo Štátnych majetkov v Palúdzke. V 70. rokoch 20. storočia bol opäť zrekonštruovaný, zo severu pristavili ubytovacie zariadenia. Od roku 1984 slúžil ako hotel a reštaurácia, avšak po privatizácii ostal nevyužívaný, čo sa však s našim projektom Rezidencia Kaštieľ Bocian zmení.