História

KAŠTIEĽ BOCIAN

HISTÓRIA KAŠTIEĽA BOCIAN

Zakladateľom rodu Paluďajovcov (Paluczky, Pallugyay, Palugyay, Kis-Palugyay, Nagy-Palugyay) bol Ladislav (1240), žijúci v druhej polovici 13. storočia. Za priameho predka sa považuje jeho tretí syn Peter (1240 – 1286). Rodový majetok v Palúdzke získal donáciou v roku 1286 Petrov syn Ondrej (1286 –1307). Jeden z Ondrejových potomkov Ján z Palúdzky bol v službách kráľa Ladislava. Od kráľovnej Márie dostal za svoje zásluhy v roku 1385 majetky v Haliči (podiely na panstve Przemysl a v osadách Demetrevič, Deško, Jemnice, Pleševice a Popovice). Jeho potomkovia však o tieto majetky prišli. Liptovský župan Ľudovít Pekry daroval v roku 1534 Jánovi Palúdzkemu, kapitánovi Likavského hradu a jeho snúbenici Dorote z Lazov majetok a sedemnásť poddaných v Ľubeli. V roku 1537 túto donáciu potvrdil aj cisár Ferdinand III.

Od konca 18. storočia Ján z Palúdzky vlastnili aj majetky v Beňušovciach a vo Svätom Kríži. Ján Palúdzky v polovici 16. storočia viedol pred Liptovskou stolicou spor s Tomášom Záborským o viaceré pozemky v Liptove. Po vymretí príbuzných zemanov Bodovcov v Bodiciach v polovici 16. storočia, pripadli zemanom z Palúdzky aj majetky v Bodiciach a Pavčinej Lehote. Najstaršie rodové výsady dostali spolu s erbom v roku 1476 od Mateja Korvína. Starší genealógovia ich dávali do príbuzenského vzťahu s Hunt-Poznanovcami. Tento vzťah nebol zatiaľ dokázaný. Kráľ Ferdinand II. niekedy v rokoch 1618 – 1637 potvrdil Paluďajovcom spolu s Pongrácovcami právo mýta v Palúdzke a Jalovci. Pôvodné privilégium sa nezachovalo, Paluďaiovci ho však predložili na zasadnutí stoličnej kongregácie 30. marca 1701. Z Liptova sa rod v 17. a 18. storočí rozšíril aj do Hontianskej, Bratislavskej, Šarišskej, Zemplínskej, Gemerskej, Biharskej, Peštianskej a Boršodskej stolice.

Základy rokokovo-klasicistického kaštieľa, známeho ako Bocian, pochádzajú z konca 16. storočia. Jeho súčasná podoba vznikla po empírovej prestavbe v roku 1826. Je to jednoposchodová budova, pôvodne obkolesená parkom. Hlavná šesťosová fasáda je otočená na juh. Budova kaštieľa je zakrytá manzardovou strechou. Súčasťou zachovaného areálu kaštieľa je aj časť hospodárskeho dvora. Pôvodnú renesančnú kúriu dal postaviť Gašpar Paluďaj (Palugyay) na prelome 16. a 17. storočia vedľa kaštieľa svojho brata Františka. Kúria sa prvýkrát spomína v roku 1604, potom až v rozsudku z roku 1664. V tom čase už bola spoločným vlastníctvom piatich synov Štefana Paluďaja (†1680), syna spomínaného Gašpara. Išlo o banálny spor Juraja Antona Paluďaja (†1698), sťažujúceho sa na brata Jána Paluďaja (†1718), ktorý vnikol do jeho izby a ukradol mu tri zlaté.

Okrem nich bol spoluvlastníkom aj ďalší z bratov Matej Paluďaj, zakladateľ gemerskej vetvy rodu, ktorá ostala spoluvlastníkom kúrie až do začiatku 19. storočia, ale trvalo žila v Gemerskej Panici (Gömörpanyit). Kúriu v 17. a 18. storočí vlastnili vo väčšinovom podiele priami potomkovia spomínaného Štefana – jeho syn Martin Paluďaj (*1676 – †1748), ďalej jeho syn Alexander Paluďaj (*1717 – †1765) a jeho syn Gašpar Paluďaj (*1765 – †1834). Prví dvaja z nich pravdepodobne v kúrii aj trvalo bývali a nakoniec aj zomreli. Gašpar žil a zomrel v Gemerskej Panici. Prestavbu a nadstavbu pôvodnej kúrie na kaštieľ v 18. storočí sa podarilo uskutočniť vďaka finančným prostriedkom Gašparovho syna Wolfganga (Farkaš) Paluďaja (*1792) a jeho príbuzných z gemerskej vetvy rodu. Ten rozšíril bohatstvo rodu sobášom s grófkou Johanou Pletrichovou (*1802 – †1850).

Keďže v poslednej tretine 18. storočia členovia gemerskej vetvy rodu natrvalo opustili rodové sídlo, kaštieľ ostal skoro výlučným  vlastníctvom spomínaného Wolfganga Paluďaja. Časť patrila Jakubovi Ambrózovi Paluďajovi. Ten ju získal za záložnú sumu vo výške 8366 zlatých a 66 denárov, ktorú požičal odchádzajúcim členom gemerskej vetvy rodu – Alexovi a Petrovi Pavlovi Paluďajovcom.

Po kúpe podielu Jakuba Ambróza Paluďaia sa na začiatku 19. storočia stal výlučným vlastníkom kaštieľa liptovský podžupan Wolfgang Paluďaj (*1792 – †?) a jeho prvá manželka grófka Johana Pletrichová. Oni dali kaštieľ prestavať v roku 1826 v empírovom štýle. Svedčí o tom dodnes zachovaný nápis na hlavnej fasáde kaštieľa.

Podľa pozemkovej knihy z roku 1859 bol výlučným vlastníkom Móric Palugyay a celý majetok mu spravoval advokát (fiskal) Ladislav Bobrovnický. Kaštieľ využíval po Wolfgangovej smrti jeho syn Móric Palugyay (*1823 – †1874) s prvou manželkou Otíliou a druhou manželkou Ilonou, r. Rádyovou. Istý čas zastával aj funkciu liptovského podžupana a v roku 1874 v kaštieli zomrel. Po jeho smrti Okresný súd v Liptovskom Mikuláši dedičstvo rozdelili medzi jeho štyri deti: Otíliu (*1869), neskôr vydatú za Františka Palugyaya (*1845 – †1925), Mórica (*1871 – †1944), Martina (*1872 – †1895) a Oskara (*1874 – †1912). Z nich sa stal známym najmä Dr. Móric Palugyay, ml. (1871 – 1944), liptovský župan v rokoch 1906 – 1910, cisársko-kráľovský komorník a radca. Okrem rokov, keď zastával úrad liptovského župana, žil väčšinu času v Budapešti, kde sa v roku 1894 oženil s Oľgou, r. Gerhardovou (*1875). Títo dvaja manželia v roku 1902 získali kaštieľ od príbuzných do výlučného vlastníctva. Ich syn Wolfgang Palugyay (*1898 – †1977) emigroval do USA a zomrel v New Yorku. Keďže jeho brat Dr. Mikuláš Palugyay (*1900) sa neoženil a zomrel bezdetný v Madride, táto vetva rodu vymrela po meči prvá, smrťou Wolfganga Palugyaya, pretože z dvoch manželstiev sa mu narodili len dve dcéry – Rozmarína a Veronika.

V roku 1925 celý areál kaštieľa aj s pôdou od dedičov kúpil za 1 300 000,- korún veľkostatkár Peter Andreánsky (*1874 – †1943) s manželkou Máriou, r. Gilániovou. Posledný zemiansky vlastník kaštieľa aj s príslušenstvom – statkár Peter Andreánsky (na fotografii) bol v Palúdzke obľúbený a podporoval tunajší kultúrny život. Po veľmi úspešných rokoch prišli neúspechy, spôsobené najmä svetovou hospodárskou krízou a Andreánsky bol nútený majetok predať. Tak sa v roku 1932 dostal do rúk rodiny Žuffovcov. Kúpili ho Elena Žuffová, r. Kováčová, Oľga Žuffová, r. Šimková. Želmíra Žuffová, r. Kucháriková a Želmíra Stodolová, r. Žuffová.

Po druhej svetovej vojne bol kaštieľ opravený a prestavaný. V 50. – 60. rokoch 20. storočia bolo v kaštieli sídlo Štátnych majetkov v Palúdzke. V 70. rokoch 20. storočia bol opäť zrekonštruovaný, zo severu pristavili ubytovacie zariadenia. Od roku 1984 slúžil ako hotel a reštaurácia, avšak po privatizácii ostal nevyužívaný, čo sa však s našim projektom Rezidencia Kaštieľ Bocian zmení.

ZAUJÍMAVOSTI

Podľa legendy získal kaštieľ Bocian svoje meno na základe rodiny bocianov, ktorá si na jeho streche pravidelne tvorila hniezdo. Kaštieľ Vranovo v jeho bezprostrednej blízkosti zase získal svoje pomenovanie údajne preto, že sa v jeho okolí vyskytovalo množstvo vrán.

Rodina Palúckých v tom čase v dedine obývala celkom tri sídla: Bocian, Vranovo a dnes už zaniknutý starý kaštieľ, ktorý v 1880 odkúpila na účely nemocnice Liptovská stolica.

V 1969 v kaštieli profesor Piffl spolu s reštaurátorom Mikulášom Štalmachom robili rozsiahly archeologický, stavebno-historický a umelecko-historický prieskum.

V roku 1985 bola v neďalekom parku pred kaštieľom Vranovo inštalovaná socha Juraja Jánošíka pochádzajúceho od známeho akademického sochára Ladislava Polláka.

GALÉRIA

    KONTAKT

    Staňte sa súčasťou projektu, ktorý nikde inde na Slovensku nenájdete, a užite si jedinečné spojenie histórie a luxusu v bezprostrednej blízkosti hôr a termálnych prameňov v jednom z najkrajších regiónov Slovenska.

    Menu